Viliam Gaňa

* 25. 5. 1893 Trnava pri Laborci – † 24. 7. 1966 Bratislava

60. výročie úmrtia pedagóga a defektológa, ktorý časť svojho života spojil s mestom Dubnica nad Váhom.

Priekopník liečebnej pedagogiky z vinohradníckej rodiny mal sluchovo postihnutého brata. Výrazne to ovplyvnilo jeho životné smerovanie. V rokoch 1908 – 1912 študoval na pedagogickom ústave v Blatnom Potoku, kde sa venoval aj dielu Jana Amosa Komenského (1592 – 1670). Po skončení štúdií učil v rumunskom meste Ineu. V roku 1913 sa zapísal na Vysokú školu pre vzdelávanie profesorov liečebnej pedagogiky (dnes špeciálnej pedagogiky) v Budapešti. Po jej ukončení v roku 1915 získal spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči. Pôsobil na škole pre sluchovo postihnutých v Budapešti, no pre prenasledovanie sa uchýlil do ústavu vo Váci.
 

Začiatkom 20. rokov prišiel na územie Slovenska a od roku 1927 pôsobil v Komárne v Ústave pre hluchonemých. Riaditeľský post zastával v Dubnici nad Váhom (1927 – 1933) a v Kremnici (1933 – 1935). Po roku 1945 sa presťahoval do Bratislavy a začal pracovať na Povereníctve školstva. Jeho tvorivé obdobie sa naplno rozvinulo v roku 1947, keď sa stal vedúcim oddelenia pre výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže (neskôr premenované na defektologické). V tom istom roku bola aj vďaka jeho zásluhám pri Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave zriadená Pedagogická klinika, ktorá sa stala popredným pracoviskom pre komplexný defektologický výskum.
 

Ako predseda celoštátnej metodickej rady pri ministerstve školstva a vedy sa podieľal na tvorbe učebných plánov i osnov pre rôzne typy špeciálnych škôl. Pomáhal organizovať diaľkové štúdium defektológie na Vysokej škole pedagogickej a Vyššej pedagogickej škole v Bratislave, ako aj na Pedagogickom inštitúte v Trnave. Prednášal v rôznych kurzoch a ako externý učiteľ aj v učiteľských prípravkách. Spolu s PhDr. Gabrielom Rehušom založili v roku 1948 Defektologickú poradňu, ktorá podnietila vznik Základnej školy pre chybne hovoriace deti (1952) a Základnej školy pre nedoslýchavých (1955) v Bratislave. V roku 1951 v Bratislave zrealizoval prvý kurz logopedických pracovníkov a o dva roky neskôr založil časopis Špeciálna škola (neskôr spojený s českým časopisom Otázky defektológie). Bol členom redakčnej rady v Prahe a vedúcim jej slovenskej sekcie.
 

V rokoch 1950 – 1957 prekladal zo sovietskej literatúry a pôsobil na Pedagogickej fakulte v Trnave. Vyznačoval sa početnou publikačnou činnosťou. Medzi jeho diela patria napríklad Úvod do liečebnej pedagogiky, Defektné deti a náčrt základných problémov ich výchovy, Z teórie a praxe vyučovania nepočujúcich a Výchova defektných detí. Za svoju vedeckú, metodicko-výchovnú a publicistickú prácu v oblasti špeciálnej pedagogiky bol v roku 1960 vyznamenaný vysokým štátnym vyznamenaním – Medailou J. A. Komenského. Zomrel vo veku 73 rokov.
 

Česť jeho pamiatke.