Oskar Formánek

* 7. 9. 1915 Lysá pod Makytou – † 21. 7. 1991 Prešov

35. výročie úmrtia cirkevného historika, prekladateľa, teológa a liturgistu.

Študoval na gymnáziu v Trenčíne, ale jeho vzdelávanie bolo prerušené v roku 1933, keď bol v ôsmej triede vylúčený za prehrešok účasti na Pribinových slávnostiach. O rok neskôr (29. januára 1934) vstúpil v Ružomberku do Spoločnosti Ježišovej. Svoje gymnaziálne štúdiá úspešne dokončil v roku 1936 v Kláštore pod Znievom. Po absolvovaní filozofie v Innsbrucku (1936 – 1939) získal titul magister.
 

Po návrate na územie Slovenska participoval v redakciách časopisov Apoštolát a Naše noviny. V rokoch 1942 – 1945 a 1945 – 1946 študoval teológiu v Banskej Bystrici a v Ružomberku. Vysvätený za kňaza bol 25. januára 1945 a v štúdiu spirituálnej teológie následne pokračoval vo francúzskom Paray-le-Monial. Po opätovnom návrate do vlasti v období 1948 – 1949 pôsobil v pastorácii, vyučoval náboženstvo na učňovských školách v Bratislave a pracoval ako pomocník magistra novicov v Ružomberku.
 

V roku 1950 bol z dôvodu likvidácie mužských reholí internovaný v Jasove a v Podolínci. Zo zdravotných dôvodov ho hospitalizovali v Levoči, odkiaľ sa mu na Veľkú noc 1951 podarilo utiecť a skrýval sa v Trenčíne. V roku 1955 bol prezradený a zatknutý. V apríli 1956 ho Najvyšší súd v Prahe odsúdil na desať rokov väzenia. Trest si odpykával vo väzniciach Pankrác a Valdice. Na slobodu sa dostal v roku 1960 na základe prezidentskej amnestie.
 

Pracoval v Geodézii Púchov a Žilina. V roku 1965 sa presťahoval do Prešova. Počas Pražskej jari 1968 sa mohol opäť verejne angažovať ako kňaz a aktívne sa zapojil do práce liturgickej jazykovej komisie. Jeho kázne, ktoré boli praktickým výkladom Svätého písma, si získali obľubu najmä u mladých ľudí. V dôsledku toho proti nemu v roku 1971 zakročil úrad pre cirkevné záležitosti. Svojho poslania sa však nevzdal a v roku 1972 ho biskup F. Davídek tajne vysvätil za biskupa. V období normalizácie sa venoval prekladom z hebrejčiny a latinčiny. V roku 1976 odišiel do dôchodku.
 

Napriek podlomenému zdraviu v cirkevných aktivitách pokračoval na východnom Slovensku vydávaním samizdatov (najznámejší z nich bol rozširovaný pod názvom Eucharistické modlitby). V roku 1978 ho prenasledovala Štátna bezpečnosť (ŠtB), ktorá u neho opakovane vykonávala domové prehliadky a odcudzila mu rukopisy. Nasledovali obvinenia z marenia štátneho dozoru nad cirkvami a z poburovania, čo viedlo k súdnym procesom v rokoch 1980, 1982 a 1983. Trvalý nátlak zo strany ŠtB si vyžiadal svoju daň. V roku 1985 utrpel mozgovú porážku. Zvyšok života prežil v domove dôchodcov v Prešove a po čase bol preložený do nedôstojných ubytovacích podmienok. Do pôvodného domova sa mohol vrátiť až po roku 1990.
 

Pred nástupom komunistického režimu v Československu (1948) prispieval teologickými a spoločensky angažovanými úvahami do periodík Posol Božského Srdca Ježišovho, Apoštolát a Katolícke noviny. Knižne mu vyšli Dejiny pápežov (1941), ako i spis Mariánska kongregácia v Žiline a v Banskej Bystrici (1944), ktorý predstavuje cenný príspevok k regionálnym cirkevným dejinám Slovenska. Z jeho prekladovej tvorby je najznámejšie dielo M. Schmidta – Najčasovejšia úcta Božského Srdca Ježišovho (1941). V oblasti liturgiky dôsledne rozpracoval závery Druhého vatikánskeho koncilu. Písal i listy verejným činiteľom, ktoré mali ohlas aj v rakúskej agentúre Kathpress a v zahraničných rozhlasových staniciach. Uverejňoval ich český samizdat Informace o cirkvi. Zomrel vo veku 75 rokov.
 

Česť jeho pamiatke.