Karol Kmeťko
* 12. 12. 1875 Veľké Držkovce – † 22. 12. 1948 Nitra
150. výročie narodenia cirkevného hodnostára a náboženského spisovateľa, ktorý časť svojho života spojil s Bolešovom a Považskou Bystricou.
Vyštudoval na Piaristickom gymnáziu v Nitre (1887 – 1895) a teológiu v Budapešti (1895 – 1899). Vysvätený za kňaza bol v roku 1899 a o sedem rokov získal teologický doktorát (1906).
Predtým, než začal pôsobiť ako nitriansky diecézny biskup a arcibiskup, prešiel kaplánskou anabázou v Bošáci (1899 – 1900), Bolešove (1900), Hornej Súči (1900), Divine (1900 – 1902), Riečnici (1902), Novej Bystrici (1902 – 1904) a Kysuckom Novom Meste (1904 – 1909). V roku 1910 bol administrátorom farnosti v Považskej Bystrici a v období rokov 1910 – 1921 administrátorom (neskôr farárom) v Tepličke nad Váhom.
Patril medzi dôležitých mužov stojacich v pozadí zrodu 1. Československej republiky (1918 – 1938). Dôkazom toho je i jeho podpis na Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918. V prvých rokoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov bol členom Revolučného národného zhromaždenia (1918 – 1920), ale aj poslancom Národného zhromaždenia (1920 – 1922). Svoj mandát opustil po inaugurovaní do funkcie biskupa.
Stal sa jedným z trojice prvých slovenských biskupov, ktorí boli po rozpade Rakúsko-Uhorska 13. novembra 1920 vymenovaní pápežom Benediktom XV. (1854 – 1922, pontifikát 1914 – 1922). Spolu s ním dostali biskupskú dôveru na území Slovenska ešte aj Marián Blaha (1869 – 1943) pre Banskobystrické biskupstvo a Ján Vojtaššák (1877 – 1965) pre Spišské biskupstvo. Všetci traja boli vysvätení 13. februára 1921 v Nitre pápežským nunciom Clemente Micarom (1879 – 1965). Kmeťkova cirkevná kariéra ale týmto aktom vrchol nedosiahla. Pápež Pius XII. (1876 – 1958, pontifikát 1939 – 1958) ho 11. mája 1944 vymenoval za titulárneho arcibiskupa. Znamenalo to výrazné posilnenie cirkevnej autority na slovenskom území, ktorú uznávali aj protagonisti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), od ktorej sa Kmeťko dištancoval už pred vypuknutím 2. svetovej vojny (1939 – 1945) a vznikom Slovenského štátu (1939 – 1945).
Kritizoval rasovú legislatívu, neľudskosť ľudáckeho režimu a nehumánne „riešenie židovskej otázky“ na Slovensku. Zastával sa perzekvovaných bez ohľadu na náboženskú príslušnosť alebo rasový pôvod a snažil sa zastaviť slovenské židovské transporty do koncentračných táborov. Zasadzoval sa o budovanie cirkevného školstva, výchovu kňazského dorastu, charitatívnu činnosť, podporovanie zámorských misií a v roku 1948 bol zvolený do funkcie predsedu všetkých československých misijných spolkov.
Významná je i jeho publikačná činnosť. Pravidelne prispieval do rôznych novín a časopisov (Pútnik svätovojtešský, Duchovný pastier, Katolícke noviny, Naše noviny, Saleziánska Nitra, Tatranský Orol, Rozvoj, Misionársky kalendár, Svätá rodina, Almanach Ústredia slovenského katolíckeho študentstva, Kráľovná svätého Ruženca, Kultúra, Posol Božského Srdca Ježišovho, Misionárik, Katolícke Slovensko, Svornosť, Saleziánske zvesti, Plameň, Ročnica Misijného spolku na Slovensku, Almanach slovenských bohoslovcov). Prispieval aj do časopisu Bernolák, ktorý vydával Slovenský cirkevnoliterárny spolok nitrianskych bohoslovcov. Venoval sa i prekladateľskej činnosti. Zomrel v Nitre vo veku 73 rokov.
Česť jeho pamiatke.
