Michal Kmoško

* 29. 8. 1876 Ilava – † 8. 4. 1931 Pusztazámor

95. výročie úmrtia kňaza, prekladateľa a orientalistu.

Rodák z Ilavy bol po absolvovaní stredoškolského štúdia na piaristickom gymnáziu v Trenčíne prijatý do seminára v Ostrihome. V rokoch 1893 – 1897 študoval teológiu vo Viedni, kde získal doktorát a začal sa zaujímať o orientálne jazyky. Vysvätený za kňaza bol v roku 1898. V rokoch 1899 – 1900 študoval Semitskú jazykovedu v Bejrúte aj v Jeruzaleme a v rokoch 1900 – 1902 v Oxforde, Londýne i Paríži. Po návrate do vlasti pôsobil od roku 1902 ako kaplán Dómu sv. Martina v Bratislave a v roku 1904 bol vymenovaný za prefekta štúdií Ústredného seminára v Budapešti.
 

Vynikal mimoriadnym jazykovedným nadaním. Hlavným predmetom jeho výskumov bola sýrska filológia. Bol doktorom a súkromným docentom (1907), profesorom na katedre Starého zákona a hebrejského jazyka teologickej fakulty univerzity v Budapešti (1909), profesorom na katedre orientálnych jazykov (1914 – 1923), členom Maďarskej akadémie vied (1922), profesorom semitskej filológie na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti (1923 – 1931) a farárom v Zámore pri Budapešti.
 

Na študijných cestách v Bejrúte a Palestíne nadviazal osobné vzťahy so sýrskymi vedcami, vďaka čomu mohol v Britskom múzeu v Londýne a v Národnej knižnici v Paríži študovať sýrske rukopisy. Svoje výskumy publikoval v Oriens Christianus pod názvom Analecta Syriaca e codicibus Musei Britannici excerpta (Sýrske zbierky-texty vybrané z kódexov Britského múzea). Neskôr spolupracoval na edícii písomností autorov kresťanského východu pod názvom Patrologia Syriaca (Spisy sýrskych cirkevných otcov) a spracoval i rozsiahle vedecké dielo o politickom, náboženskom a spoločenskom živote Židov v 3. – 1. storočí pred našim letopočtom – Politické dejiny Židov na začiatku helenizmu (1906). Za docenta sa habilitoval prácou Politický a náboženský život Židov od Alexandra Veľkého po Pompeia (1907). V krátkych intervaloch po sebe vychádzali jeho ďalšie diela – Chammurapiho zákony (1911), Babylonská harmónia praestabilita podľa chápania panbabylonistov (1911) a Prvý písaný prepúšťací list ľudstva (1913) aj Príspevky k vysvetleniu Gudeových nápisov (1916). Jeho vedeckú prácu prerušila 1. svetová vojna (1914 – 1918). Ďalšie práce Arabi a Chazari (1925), resp. Vznik islamu (1929) vyšli v tlači neskôr.
 

Skúmal aj východné zemepisné a dejepisné pramene, ktoré mali vzťah k dejinám starých Maďarov v 4. – 9. storočí, ako i pramene turkotatárskych národov. Tri jeho rozsiahle práce z tejto tematickej oblasti zostali v rukopise. Zomrel vo veku 54 rokov.

Česť jeho pamiatke.