Daniel Krman

* 28. 8. 1663 Omšenie – † 23. 9. 1740 Bratislava

285. výročie úmrtia barokového spisovateľa a cirkevného hodnostára, ktorý časť svojho života spojil s mestom Ilava.

Syn evanjelického farára a náboženského spisovateľa Daniela Krmana staršieho (1624 – 1687) počnúc rokom 1669 absolvoval študijné zastávky v Sobotišti, Ilave, Diviackej Novej Vsi, Drietome a Trenčíne. Študentom vyšších škôl bol vo Vratislavi (1678 – 1680, 1681 – 1682), Lipsku (1682) a Wittenbergu (1682 – 1683).
 

Svoju pracovnú éru zahájil v roku 1684 na pozícii rektora v Ilave a Mošovciach (1684 – 1687), ale neskôr pôsobil aj ako farár na Turej Lúke (1687 – 1690), Myjave (1690 – 1704, 1711 – 1729), Žiline (1704 – 1708) a v Bardejove (1709 – 1710). Od roku 1706 svoj život i odbornú kariéru výrazne pozdvihol ako superintendent Liptovskej, Trenčianskej, Oravskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice.
 

Aktívne sa zapájal do náboženského, politického a občianskeho života v Uhorsku. Patril k podporovateľom protihabsburského povstania Františka II. Rákociho (1676 – 1735), ktoré prebiehalo v rokoch 1703 – 1711. V uvedenom období bol v máji 1708 Ružomberskou synodou evanjelickej cirkvi vyslaný na panovnícky dvor švédskeho kráľa Karola XII (1682 – 1718, vláda 1697 – 1718). Jeho úlohou bolo získať finančnú pomoc a politickú podporu pre prešovské evanjelické kolégium a uhorských protestantov. Precestoval Poľsko-litovské kráľovstvo, Východné Prusko, územie dnešnej Ukrajiny a 8. júla 1709 na vlastné oči sledoval jednu z najhorších porážok vo švédskych dejinách – bitku pri Poltave. Švédi utrpeli debakel od Ruského impéria, čo ovplyvnilo i výsledok Severnej vojny (1700 – 1721), ktorej bola poltavská konfrontácia v blízkosti Kyjeva súčasťou. Ústup švédskych vojsk a útek kráľa Karola XII. do osmanského exilu, zhatili možnosť švédsko-povstaleckej spolupráce i politicko-finančnej zábezpeky. Krman si o svojom putovaní viedol podrobný denník, ktorý sa v 20. storočí dočkal svojho vydania a stal sa nielen významným dobovým a etnografickým prameňom, ale zaraďuje sa k najlepším cestopisným dielam slovenskej literatúry.
 

Po návrate do Uhorska v septembri 1709 žil na území ovládanom povstalcami a podpísanie Satmárskeho mieru (1711) ho zastihlo v dnešnom Poľsku. V mierových časoch mu bola udelená amnestia pre účastníka povstania. Živobytie našiel na panstve grófa Vavrinca Zaia v Podlužanoch. Napokon sa vrátil na Myjavu, kde zistil, že jeho manželka a sedem detí prežili väzenie a že časť jeho bohatej súkromnej knižnice bola rozkradnutá.

V roku 1716 bol na neho vydaný zatykač, o ktorý sa pričinili Jezuiti, pretože ich svojou činnosťou iritoval a o päť rokov neskôr (1721) ho vysoké katolícke duchovenstvo obvinilo z urážky katolíckej cirkvi aj habsburskej dynastie. Vďaka vplyvu viacerých protestantských šľachticov všetky obvinenia v tom čase ešte dokázal vyvrátiť. Neskoršiemu súdnemu procesu a uväzneniu sa však nevyhol. V roku 1729 vydal rozkaz na jeho zadržanie samotný habsburský panovník Karol III. (1685 – 1740, vláda 1711 – 1740) a 20. mája 1731 bol odsúdený na doživotný trest. O jeho prepustenie sa márne prihovárali viacerí európski mocnári (na čele s pruským či švédskym panovníkom). Krman vo väzení na Bratislavskom hrade zostal a vo veku 77 rokov v ňom aj zomrel.  
 

Česť jeho pamiatke.