Martin Medňanský

* 10. 11. 1840 Divinka  –  † 3. 11. 1899 Závažie-Istebník

185. výročie narodenia kňaza, spisovateľa a publicistu, ktorý pôsobil ako rímskokatolícky kaplán v Zliechove.

Ľudomil, vlastenec a obdivovateľ slovanstva bol študentom gymnázií v Trenčíne a v Nitre, ale absolvoval aj štúdium teológie v Biskupskom kňazskom seminári svätého Ladislava kráľa. Vysvätený za kňaza bol v roku 1864.
 

Pôsobil postupne ako kaplán v Lietave (1864), Rosine (1864 – 1865), vo Vysokej nad Kysucou (1865 – 1869), v Bošáci (1869 – 1871) a nakoniec v Zliechove (1871 – 1872). V roku 1872 začal zastávať post farára v Beckove a bol ním až do odchodu na dôchodok. Z dôvodu nedoslýchavosti naň musel ísť v roku 1891.
 

Patril k aktívnym publicistom a spisovateľom povestí, básní, noviel i cestopisov. Vo svojich prácach, ktoré vychádzali v časopisoch, almanachoch a kalendároch, sa rád vracal k svojim koreňom a písal črty z rodných Kysúc. Jeho tvorba obsahuje početné úvahy týkajúce sa vzťahu Čechov a Slovákov, ako i viaceré biografické články. Kázne, ktoré takisto publikoval, z času na čas prinášala dobová tlač. Najčastejšie sa jeho meno objavovalo v periodikách Junoš, Pútnik svätovojtešský, Katolícke noviny, Orol, Národnie noviny. Obzor, Slovenský letopis, Slovenské pohľady, Sokol, Slovenský kalendár, Slovesnosť, Tovaryšstvo, Vlast, Pozor, Posvátná kazatelna, ako aj v krajanskej spisbe amerických Slovákov zvanej Jednota, či dokonca v poľskom časopise Ruch literacki. Obľúbený kalendár Pútnik svätovojtešský v rokoch 1882 – 1885 sám redigoval, na základe čoho sa v jeho obsahu objavili aj náučno-popularizačné články o štepení ovocných stromov a o včelárstve. Venoval sa i prekladateľskej činnosti z maďarčiny, francúzštiny, nemčiny a poľštiny. V prozaickej tvorbe sa utiekal k sentimentálne podfarbeným témam a mravoučným príbehom, ktoré mu vychádzali najmä v Slovenských pohľadoch.
 

Popri svojej literárnej činnosti dosiahol značné úspechy v ovocinárstve a intenzívne udržiaval styky s viacerými poprednými dejateľmi slovanského sveta. Jeho práce poznali napríklad v Chorvátsku, Poľsku alebo v Rusku. Spájalo ho dlhoročné priateľstvo s etnografom, pedagógom, historikom a spisovateľom Ľudovítom Vladimírom Riznerom (1849 – 1913), ktorému na sklonku života daroval svoju knižnicu.
 

Česť jeho pamiatke.