Martin Kukučín
* 17. 5. 1860 Jasenová – † 21. 5. 1928 Pakrac
165. výročie narodenia spisovateľa
Vlastným menom Matej Bencúr. V rokoch 1871 – 1875 študoval na gymnáziách v Revúcej, Martine a v Banskej Bystrici. V rokoch 1875 – 1878 pokračoval na učiteľskej prepandii v Kláštore pod Znievom, následne na gymnáziu v Šoprone (1884 – 1885), až napokon vyštudoval medicínu na lekárskej fakulte českej univerzity v Prahe (1885 – 1893).
Pracovať začal ako učiteľ a kantor v Jasenovej (1878 – 1884). V rokoch 1893 – 1906 pôsobil ako obecný lekár v Selciach na ostrove Brač v Dalmácii. Európu opustil v roku 1906. Vysťahoval sa do Južnej Ameriky. Za oceánom našiel uplatnenie ako lekár v nemocnici v Santiagu de Chile (1907 – 1908) a od roku 1908 ako mestský lekár v Punta Arenas.
V rozmedzí rokov 1922 – 1924 sa zdržiaval na území Slovenska. Práve počas uvedeného obdobia prebýval v Považskej Bystrici-Považskej Teplej, kde strávil približne tri mesiace (1922 – 1923). Jeho pobyt bol spojený s návštevou spolužiaka a priateľa, Dr. Jozefa Minárika (1868 – 1923), ktorý bol v tom čase trenčianskym županom (1918 – 1920). Kukučín sa ubytoval v jeho vile. Pri vstupe do nej sa dnes nachádza pamätná tabuľa (od roku 2010 zaradená medzi pamätihodnosti mesta Považská Bystrica). Od roku 1924 už znova žil v bývalej Juhoslávii – usadil sa v chorvátskych kúpeľoch.
Literárne činný bol od roku 1883. Dodnes zostáva jedným z najvýznamnejších slovenských spisovateľov, ktorého dielo trvalo presiahlo rámec národnej literatúry. Ako predstaviteľ realizmu už od ranej tvorby inklinoval k novému stupňu vo vývine slovenskej realistickej prózy. Časopisecky publikoval krátke dokumentárne obrázky, črty a poviedky. Išlo o útvary situované prevažne do dedinského, remeselníckeho a študentského prostredia – Veľkou lyžicou, Rysavá jalovica (1885), Neprebudený (1886).
Jeho myšlienkové a umelecké dozrievanie ovplyvnil pobyt v Prahe. V „pražskej ére“ dosiahol vrchol poviedkovej tvorby – Mladé letá, Vianočné oblátky, Prečo Adam Chvojka spáva teraz už doma, Keď báčik z Chochoľova umrie (1890), Na podkonickom bále (1891), Zakáša – darmo je, obyčajne štylizovanej do humornej alebo tragikomickej polohy. Súčasne pracoval aj na kompozične zložitejších poviedkach a novelách – Koniec a začiatok (1892), Dies irae (1894), Mišo, čo otváralo cestu k väčším prozaickým útvarom. Počas pražských štúdií napísal divadelnú hru Komasácia (1907) a venoval sa aj publicistike.
Po návrate do Európy pokračoval v literárnych aktivitách na chorvátskom ostrove Brač, kde sa odvíja i dej jeho psychologicky prepracovaného románu o láske a smrti – Dom v stráni (1911 – 1912). Rád písal i cestopisy – Prechádzky po Patagónii (1922), Dojmy z Francúzska, V Dalmácii a na Čiernej Hore, Rijeka – Rohič – Záhreb a do jeho bibliografie patrí aj rozsiahla románová pentalógia zo života chorvátskych vysťahovalcov – Mať volá (1926). Pri návštevách územia dnešného Slovenska zbieral materiál k dejinám národného obrodenia a revolúcie 1848/1849, pričom túto historickú tematiku priblížil v nedokončenom románovom cykle Košútky – Klbká – Rozmarínový mládnik (1928) a Lukáš Blahosej Krasoň 1-2 (1929).
Preklady z jeho tvorby vychádzali v časopisoch i knižných vydaniach v chorvátčine, francúzštine, maďarčine, nemčine, poľštine, ruštine a ukrajinčine. Spisovateľsky dokonalé spojenie človeka s prostredím a tradíciou inšpirovalo i filmových a televíznych tvorcov, ktorí podľa jeho námetov nakrútili viacero hodnotných filmov či inscenácií: Mladé letá, Máje, Vianočné oblátky, Neprebudený, Rysavá jalovica, Na svitaní, Prečo Adam Chvojka spáva doma, Po deviatich rokoch, Dies irae. Zomrel štyri dni po svojich 68. narodeninách na milovanom Balkáne.
Česť jeho pamiatke.
