Ján Havlík
* 12. 2. 1928 Vlčkovany – † 27. 12. 1965 Skalica
60. výročie úmrtia seminaristu a mučeníka, ktorý pracoval na výstavbe priehrady a v Nimnici je mu venovaná pamätná tabuľa.
Ján Havlík pochádzal zo štvorčlennej hlboko veriacej rodiny. Už od mladosti prejavoval úprimnú vieru a túžbu zasvätiť svoj život službe Bohu a ľuďom. Jeho duchovná cesta smerovala do vincentínskej rehole. Žiakom apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Banskej Bystrici sa stal v roku 1943. Počas Slovenského národného povstania (1944) museli študenti školu opustiť a presunúť sa do Trnavy. Po skončení 2. svetovej vojny (1939 – 1945) pokračoval v štúdiu na Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici. Zmaturoval v máji 1949. Túžil stať sa kňazom. Jeho životný sen bol označený za protištátnu činnosť.
Totalitný režim cirkevné školstvo poštátnil a podriadil ho komunistickej kontrole. Havlík sa rozhodol vstúpiť do tajného vincentínskeho noviciátu a pokračovať v štúdiu teológie. V noci z 3. na 4. mája 1950 bol spolu s ostatnými novicmi násilne odvezený do „preškoľovacieho ústavu“ v Kostolnej a donútený k prácam na stavbe vznikajúcej Priehrady mládeže. Na stavbe zotrval do augusta toho istého roku. Na jeseň 1950 začal popri zamestnaní tajne študovať teológiu v podnájme v Nitre.
Osudný zlom v jeho živote nastal 29. októbra 1951. Štátna bezpečnosť (ŠtB) ho zatkla. Nasledovalo 15 mesiacov krutých výsluchov a fyzického týrania vo vyšetrovacej väzbe. Vo februári 1953 bol v procese „Štefan Krištín a spol“ odsúdený na 14 rokov väzenia za vlastizradu ako údajný tajný vatikánsky agent. Po odvolaní mu bol trest zmiernený na 10 rokov. V dôsledku toho bol odvlečený do tábora Rovnosť pri Jáchymove, kde pracoval v neľudských podmienkach uránových baní. Drina, nedostatok jedla a neustály psychický nátlak mu vážne poškodili zdravie. V roku 1955 utrpel zlomeninu členka a musel podstúpiť aj operáciu pruhu.
Napriek útrapám sa vo väzení i naďalej venoval tajnej duchovnej službe. Modlil sa so spoluväzňami a rozdával im Eucharistiu ukrytú v cigaretových papierikoch. V roku 1958 bol kvôli tomu opätovne obžalovaný a eskortovaný do vyšetrovacej väzby v Prahe na Pankráci a Ruzyni, kde podstúpil ďalšie ťažké fyzické a psychické mučenie. Trest mu bol predĺžený o ďalší rok. Ako dvojnásobný väzeň stratil právo na udelenie milosti. Čeliac týraniu sa ocitol v krutých podmienkach na samotke. Od roku 1960 musel vykonávať betonárske práce. Jeho zdravotný stav sa na základe toho zhoršil natoľko, že v roku 1961 musel byť presunutý najskôr do väzenskej nemocnice vo Valdiciach a neskôr do Ilavy. Napriek opakovaným žiadostiam o milosť bol prepustený až 29. októbra 1962 po odpykaní plnej výšky trestu.
Na slobodu bol prepustený s trvalými následkami. Žil v biede. Dôchodok mu sotva pokrýval základné potreby. Okrem finančných problémov sa musel vysporiadať aj so stratou občianskych práv. Na Štedrý deň 1965 bol po hospitalizácii prepustený domov. O tri dni neskôr (27. decembra), počas cesty k lekárovi, skolaboval na ulici v Skalici. Zomrel postojačky vo veku 37 rokov – opretý o popolnicu jedného z domov.
Proces blahorečenia Jána Havlíka oficiálne začal v júni 2013. Pápež František (1936 – 2025, pontifikát 2013 – 2025) 14. decembra 2023 uznal jeho mučenícku smrť. Slávnostne blahorečený bol 31. augusta 2024 v Šaštíne. Jeho relikvie sú uložené v Kostole svätého Vincenta de Paul v Bratislave. Rímskokatolícka cirkev ho uctieva ako mučeníka viery. Liturgická spomienka na neho sa slávi 12. februára. V obci Nimnica mu bola 8. júla 2025 odhalená pamätná tabuľa.
Česť jeho pamiatke.
