V SRDCI JAVORNÍKVO

V SRDCI JAVORNÍKVO

Obec Papradno, Považské osvetové stredisko v Považskej Bystrici a folklórna skupina Podžiaran pripravili  11. júna 2022 v amfiteátri v Papradne 9. ročník folklórneho festivalu V SRDCI JAVORNÍKVO. V programe venovanom 40. výročiu vzniku folklórnej skupiny Podžiaran sa predstavili domáca detská folklórna skupina PODŽIARANČEK a folklórna skupina PODŽIARAN, sólista Jozef Pobočík a FSk BUKOVINY z Brvnišťa a FSk JAVORNÍČEK z Hvozdnice. Hosťami programu bola veselá desiatka mužskej speváckej skupiny ŠKRUPINKA z Trenčína a FS POVAŽAN z Považskej Bystrice. Súčasťou podujatia bola aj Škola tanca s Milanom Jankoviechom, ktorá sa stretla s veľkým úspechom a roztancovala podvečerné Papradno. FSk Podžiaran spolu s kňazom Martinom Hruškom uviedli do života hudobného dvoj-CD Matka volá – naše koscelové a výstavou NOSITELIA TRADÍCIÍ – 40 rokov FSk Podžiaran sme spoločne zaspomínali na vznik a vývoj skupiny. Ľudovoumeleckí remeselníci a detské tvorivé dielne Šije nám to spolu veselo rodiny Čiernej a píšťaľkárska dielňa Jožkov Pobočíkovcov, ako aj ochutnávka tradičných papradnianskych jedál a Jánska vatra dotvorili tú pravú letnú festivalovú atmosféru.Podujatie bolo realizované v rámci projektu SPEVY A TANCE SPOD JAVRORNÍKOV – V SRDCI JAVORNÍKVO A FOLKLÓRNA LYSÁ. Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia – hlavný partner projektu.

Príspevok vedúcej Lenky Jandušíkovej k 40. výročiu FSk Podžiaran, Papradno

 

Čože je to štyridsiatka?

 

Veselo ten náš rok pokračuje. Šnúru nahrávania sme zavŕšili natočením zvykoslovného pásma Šibačiari pre týždenník Slovenka. Vďaka patrí FS Považan, že práve oni nás odporučili, aby sme spolu s nimi natáčali v Historickej škole v Brvništi zvyky a tance nášho regiónu. Budú odvysielané v rámci Dňa kroja, ktorý bude tento rok 1. septembra. A tak po troch rokoch naše kroky opäť budú viesť do Banskej Bystrice. Veď práve na Radvanskom jarmoku vyhlásili, že to naše legendárne Papradno získalo titul Dedina roka 2019. Aj krásny článok s ešte krajším titulkom o nás v Slovenke napísali. Poklady spod Javorníkov. Tak sa hádam to, o čo sa najviac snažíme, teda uchovanie našich zvykov a tradícií, opäť bude prezentovať pred celým Slovenskom.

Konečne sme sa tento rok dočkali aj tradičných vystúpení. Či už pri stavaní mája, pri príležitosti Dňa matiek, na chvíľu sme zavítali aj do Domova dôchodcov, no sme veľmi radi, že sme mohli aj na birmovke či prvom svätom prijímaní zaspievať. Vtedy jeden kamarát povedal, že už vie, prečo kostol potrebuje vymaľovať. Lebo keď v ňom Papradňani zaspievajú, hneď omietka opadáva.  No, neviem, či má pravdu. Ale isté je, že ľudia v ňom od nepamäti práve takto z plných pľúc radi spievali. A verím, že ešte dlho budú, aby sa to naše tradičné zachovalo aj tam. Naše cesty viedli v máji, aj keď len v malom počte, na európske finále súťaže Dedina roka v Hinterstodere. Bol to neskutočný zážitok. A Papradno sa ani tam nestratilo. Pri našom prezentačnom stánku sa zastavovalo mnoho zástupcov iných súťažiacich dedín, niektorým náš spev až slzy do očí vohnal. Tak sme sa spriatelili, že som mala pocit, že pri vyhlásení našej dedinky sme mali väčší potlesk ako víťazná dedina. Možno som zaujatá, ale podľa mňa bolo práve Papradno to naj.

Tento rok sa konečne rozbehli aj súťaže. Síce len pre deti, ale ani tam sme sa nenechali zahanbiť. Z regionálneho kola do krajského postúpilo až päť súťažných čísiel. O tom, že sa ani v Zemianskych Kostoľanoch nestratili, svedčia ich výsledky. FSk Podžiaran mala prvýkrát svoje zastúpenie. Ako sólista inštrumentalista získal Samko Klabník zlaté pásmo s priamym postupom na celoštátnu súťaž, ktorá bude tento rok počas FF Východná. Dokonca sme mali zastúpenie aj v kategórii ľudové hudby. Síce v takom menšom zoskupení (heligónka, husle), no z hľadiska vývoja je práve takéto zoskupenie typické pre určité obdobie. Samko Klabník s Jankou Mahútovou nacvičili piesne podľa starej nahrávky a sme veľmi radi, že tak obnovili aj takúto tradíciu. Na krajskej súťaži získali bronzové pásmo. Za DFSk Podžiaranček získala zlaté pásmo Alžbetka Cedzová ako sólistka speváčka, dievčenská spevácka skupina si vyspievala strieborné pásmo. Rovnaké ocenenie získali aj so zvykoslovným pásmom Uže popolodňi, uže od večera. Srdečne im blahoželáme a Samkovi držíme palce na celoštátnej súťaži.

Po štyroch rokoch sa konala celoslovenská etnologická súťaž Mjartanovo Sebedražie. Súťažné práce hodnotila známa etnologička Katarína Nádaská a tiež zástupcovia Filozofickej fakulty v Nitre. Možno ani neviete, ale v roku 2018 získala publikácia Ottitá potitá v kategórii laickí výskumníci najvyššie ocenenie – cenu Jána Mjartana. Tento rok boli do súťaže prihlásené publikácie Autentické hodnoty v Javorníkoch ukryté – druhé doplnené vydanie a Spoľnica, krúpná, dokopy a iné papradňanské dobroty a tiež naše dvoj-CD Omeľinky. A práve Omeľinky získali cenu poroty. Teší nás, že papradnianske piesne, zvyky a hovorené slovo má svojich obdivovateľov na celom Slovensku.

A čo na záver? Spomienky na oslavu nášho 40. výročia budú ešte asi dlho medzi nami rezonovať. Ťažko povedať, čo bolo naj. Počasie sme si asi vymodlili. A to, že festival trval do nočných hodín, malo svoje čaro. Vďaka účinkujúcim – Jožkovi Pobočíkovi a FSk Bukoviny z Brvnišťa, FSk Javorníček z Hvozdnice, MSSk Škrupinka z Trenčína, FS Považan z Považskej Bystrice a deťom z Podžiarančeka sme spoločne prežili nezabudnuteľný večer. A hádam sme vás spevom a scénkou aj my potešili (Ľaľa, koľko mládzencvo máme, čo áj na vohľady mvohľi ísc). Aj Tónka sme prekvapili a potešili, keď sme ho ocenili titulom zaslúžený umelec, no aj špeciálnou cenou – preletom ponad alpy (po našjem diany), čo sme hneď aj zrealizovali. Sme radi, že máme takýchto kamarátov, ktorí vedia naozaj potešiť. Keď mládzenci zo Škrupinky vyšli na pódium, toľko radosti a dobrej nálady s nimi prišlo! Ich sa dá pozerať a počúvať naozaj vždy a stále. Zažili sme aj niečo netradičné – školu tanca. Musím sa priznať, že som nečakala, že sa až toľkí zapoja. O to s väčšou radosťou som pozerala, ako to všetkým ide. Považan vygradoval svojím vystúpením celý program, a tak sme s dobrým pocitom a úsmevom na tvári mohli ukončiť deviaty ročník našich jánskych slávností. Podujatie bolo realizované v rámci projektu Spevy a tance spod Javorníkov – V srdci Javorníkvo a Folklórna Lysá. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Ďakujeme všetkým kamarátom a podporovateľom, že nám prišli pri tejto príležitosti zavinšovať. Sme vďační, že tými najväčšími fanúšikmi ste práve vy, čo čítate tieto riadky. Ďakujeme, že nám už toľko rokov držíte palce a stále máte chuť si s nami zaspievať Papradno, Papradno. Ďakujeme aj nášmu starostovi Romanovi, Zuzke, všetkým poslancom (aj za fantastickú tortu, ktorú dali našej Inke upiecť), Považskému osvetovému stredisku v Považskej Bystrici – hlavne Danke Čižmárovej a Danke Mahútovej, riaditeľke ZŠ s MŠ Papradno Helene Janasovej, že nám všetky tie roky pomáhajú a myslia na nás. Veď aj vďaka projektu, ktorý podala obec Papradno, sa Podžiaran už o pár dní vyberie reprezentovať Slovensko na festival do Rijeky v Chorvátsku. Ďakujeme aj našej členke Hanke Beníkovej a jej bratovi Vladovi Hromadíkovi, že nám už toľké roky pomáhajú nielen pri tomto festivale. A mohla by som menovať aj ďalších a ďalších. Sme radi, že vás máme.

Oslava našej štyridsiatky bola aj v inom výnimočná. Keďže si i my Podžiaranci ctíme kresťanské tradície a radi spievame aj naše „koscelové“, rozhodli sme sa pri tejto príležitosti natočiť CD práve s týmito piesňami. Lepšie povedané dvoj-CD. Veríme, že tak ako sú tieto piesne pokladom pre nás, budú pokladom aj pre ďalšie generácie. Veľká vďaka patrí nášmu pánkovi Marcinovi, ktorý si ctí rovnako ako aj my návrat ku koreňom, z ktorých sme vzišli. Jeho zásluhou spievame na svätých omšiach, vďaka nemu vzniklo aj toto dvoj-CD. V mnohom je výnimočné. Či už svojím obalom, ktorý kreslila Katka Zdurienčíková, alebo potlačou CD, ba i názvom: Matka volá – naše koscelové. Výnimočné je aj v tom, že si na ňom môžeme vypočuť hlas a povzbudivé slovo nášho pánka. A práve on ho posvätil v nedeľu pri svätej omši. Bol to neskutočný zážitok! Myslím, že ani jedno oko nezostalo suché. Plakali sme od radosti, že náš pánko zostáva u nás. Plakali sme, keď sme CD so spevom niesli pred oltár a pánko hovoril, aké je výnimočné a že sú to NAŠE koscelové. Plakali sme aj vtedy, keď sa na záver ľudia pridali k nám a zaspievali tie, čo najradšej spievame. A mnohí si poplakali aj vtedy, keď piesne z CD počúvali a spomínali alebo spievali spolu s nami.

Veru, nezabudnuteľná je a bude tá naša štyridsiatka. Ale – čože je to štyridsiatka? V živote človeka možno vek tak akurát. No v živote folklórneho kolektívu je to už krásne číslo. Nie všade ľudia dokážu takto fungovať. A práve my tu a teraz najviac vidíme, ako sa krása našich piesní a zvykov postupne predáva zo staršej generácie na tú mladšiu.

Za ten čas, čo som vedúcou Podžiaranu, sme sa rozlúčili s mnohými členmi. Každý jeden v nás zanechal množstvo spomienok, ale odovzdal nám aj kus tradícií nášho malebného Papradna. A práve tí starší postupne „vychovali“ mladších, aby to naše bohatstvo s nimi nezaniklo, ale pokračovalo ďalej. Zaposledné roky sa k nám postupne pridávajú mladší, ktorí už majú v Podžiarane svoje pevné miesto a svojím talentom a láskou k folklóru nás obohacujú.

Za tých 11 rokov som si všimla niekoľko veľkých zmien. Nielen po speváckej stránke, že sme sa postupne vyspievali o dva tóny vyššie. Zmena je hlavne v tom, ako vnímame piesne. Že sú to naše tradície, a práve tie potrebujeme zachovať. Ľudia by sa hádam aj nahnevali, keby sme na vystúpení spievali len iné a naše „cahavé by sme nezaprali“. Začali sme si vážiť to, čo máme. Už nepovieme, keď aj iné kolektívy spievajú piesne ako i my, že nám ich ukradli. Veď kto dnes vie s istotou povedať, odkiaľ sú? Ľudia chodili za robotami, všade sa spievalo, tak si pieseň, ktorá sa im páčila, prispôsobili na taký spôsob spevu, ako je u nich doma typický. A zrazu jedna pieseň s krásnymi variantmi sa spieva po celom Slovensku aj na Morave. Tak aj my už teraz povieme, že u nás sa táto pieseň spievala takto. A ešte jedno sa zmenilo. Že medzi seba „púšťame“ tých mladších. Ba čo viac, každý má svoje pevné miesto. Za 40 rokov získali Podžiaranci množstvo ocenení. Možno sa občas zdá, že hovoríme hlavne o tých, ktoré máme za posledných 11 rokov, no o tých starších vieme len vďaka zápisom alebo spomienkam Gašpara Michalíka, Paľka Máčka či Betky Hanajíkovej. Na celoštátne súťaže sme cestovali v rokoch 2013, 2015, 2016, 2018, 2019 a získali sme: 1 bronzové, 3 strieborné a 5 zlatých pásiem a 2 tituly LAUREÁT (ženská spevácka skupina v roku 2016 a Dara Hikaníková a Ema Šmulíková v roku 2019). Vystupovali sme na mnohých festivaloch, vydali sme 3 publikácie a 5 CD-nosičov. Vystupovali sme v mnohých televíziách aj v slovenskom rozhlase. Vzniklo veľa zvykoslovných pásiem či dokumentov. Vďaka vám sme sa prespievali do finále folklórnej šou Zem spieva, získali sme ocenenie od Trenčianskeho samosprávneho kraja aj Národného osvetového centra. Je nám veľkou cťou, že sme na pozvanie Betky Lukáčovej spievali sme na Grand Prix Svetozára Stračinu a tiež v prekrásnom programe Zvon Adi Jagerovej. Každoročne máme hlavne u nás množstvo vystúpení. Aj spoločné fašiangové masky mávame, Ondrejovské hody sa bez špeciálnej scénky už nezaobídu. Založili sme tradíciu jánskych slávností V srdci Javorníkvo aj vianočný koncert Od Betľéma ňedaľeko. Vďaka rôznym projektom sme rozšírili krojovú a nástrojovú základňu. Možno som aj na niečo zabudla, ale za tých posledných 11 rokov sme toho veľa zažili, povymýšľali.

Som rada, že mám okolo seba toľko skvelých ľudí, s ktorými tvoríme veľkú folklórnu rodinu. Ďakujem všetkým mojim Podžiarancom aj našim rodinám za každý spoločne strávený deň. A že ich bude ešte veľa, v to pevne verím.

 

                                                                                                          Lenka Jandušíková

Fotogaléria

63 fotografií